Japonsko ma vždy lákalo. Počas teenagerských rokov plných tréningov karate to bola vidina majstrov bojových umení, neskôr obdiv k japonským záhradám, ktorým ma nakazil náš skautský vodca Juki. Opájala ma predstava vône zeleného čaju Senča vznášajúca sa nad ryžovými matracmi tatami poukladanými na podlahách strohých obydlí s posuvnými papierovými stenami a chuť surových rýb sushi na hrudkách octovej ryže. Predstavoval som si pokojnú atmosféru drevených chrámov plných obrovských sôch Budhu a pach dymu zo storočia horiacich lojových lámp. Sníval som o pohľadoch na horu Fuji a tešil sa na chvíľu kedy sa podo mnou zatrasie zem. A potom v roku 2012 to prišlo.
[justified_image_grid ids=6176,6175,6174,6173,6172,6171,6170,6169,6168,6167,6166,6165,6164,6163,6162,6161,6160]
